UHORSKÝ ROD BALAŠOVCOV 4

BALAŠOVCI V DOBE OSVIETENSKÝCH REFORIEM
V prvej polovici 16. storočia sa na Slovensko rozšírila reformácia z nemeckých krajín. V dôsledku politického rozvratu po moháčskej bitke, občianskej vojny a oslabenej katolíckej cirkvi sa rýchlo šírila. Rovnako ako protihabsburské povstania polarizovala spoločnosť, čo oslabilo jednotný postup proti rozpínavosti Osmanskej ríše. Uhorská šľachta aj v ohrození štátu trvala na udržaní svojich privilégií a podielu svojej moci. Napätá atmosféra medzi uhorskými stavmi a cisárskym dvorom napokon prerástla do otvorených konfliktov –protihabsburských povstaní. Bojovali proti centralizačným snahám viedenského habsburského dvora a za zachovanie vlastných šľachtických privilégií. Odohrávali sa väčšinou na území Slovenska, ktoré vtedy ako jadro kráľovského Uhorska tvorilo väčšinu územia, ktoré ostalo z Uhorska po tureckej invázii v 16. storočí. Povstalci sa v túžbe vymaniť sa z područia rakúskej monarchie spájali aj s najväčším nepriateľom - Osmanskou ríšou alebo protihabsburskými zoskupeniami v iných častiach Európy. Povstania mali ťažké následky pre hospodársky a spoločenský život krajiny.
PAVOL II. BALAŠA (1699 – 1770)

Prvorodený syn Gabriela Balašu (1642 – 1700) a Márie Peréni. Študoval na Jezuitskom gymnáziu v Trenčíne. V roku 1733 dokončil prestavbu rodového kaštieľa v Orlovom v barokovom štýle. Bol zvolený za direktora rodových majetkov. 15.4.1721 bol kráľom Karolom III. povýšený do grófskeho stavu. V roku 1730 prestaval dolnú časť renesančno-gotického hradu Modrý Kameň po požiari na barokový kaštieľ. Od roku 1751 sa stal cisárskym komorníkom, radcom Uhorskej miestodržiteľskej rady a hlavným gemerským županom (1740 – 1770). Jeho prvou manželkou bola Katalin Zičiová (Zichy) S druhou manželkou Júliou Baťániovou (Batthyány, 1715 – 1807) mal synov Jána a Jozefa. Pre službu cisárskej korune a vysoké funkcie, ktoré zastával v službách panovníčky Márie Terézie sa s rodinou zdržiaval na hrade Modrý Kameň a v Bratislave, kde si v roku 1762 dokončil reprezentatívny palác (dnes Balašovský palác na Panskej ulici).V Bratislave patril k najvýznamnejším katolíckym aristokratom a bol osobou požívajúcou dôveru vládnucej panovníčky Márie Terézie. V rekatolizačných snahách Habsburgovcov bol horlivým podporovateľom návratu reformovaných ku katolíckej cirkvi. 1739 získava funkciu osobitného komisára tzv. Preddunajskej oblasti a riaditeľa provinčných komisárov poverených dozorom nad zásobovaním a odvádzaním daní korune. V čase 2. Pruskej vojny (1744) stál na čele gemerského šľachtického vojska v službách cisárovnej. Gróf Pavol II. Balaša ako člen uhorskej miestodržiteľskej rady bol organizátorom a podporovateľom aktivít v prospech návratu odpadlíkov do lona katolíckej cirkvi. Jeho podpora rekatolizačných snáh Habsburgovcov spočívala aj v staviteľskej činnosti sakrálnych stavieb – kostolov, kaplniek, fár... Bol vyznávačom kultu sv. Anny, ktorá bola patrónkou rodu. Zaujímavosťou je, že zomrel na deň sv. Anny – 26. júla 1770. Za svoju vernosť a podporu katolíckej viere v ťažkých časoch rekatolizácie vyslúžil si u pápeža Benedikta XIV. (1740 – 1758) titul „apoštolský gróf“. Súčasne mu pápež daroval relikviu – mumifikované telo sv. Feliciána. Relikvia bola pôvodne uložená na hrade Modrý Kameň a slávnostným sprievodom prevezená do Balažských Ďarmôt, uložená v kostole Sv. Trojice 20. augusta 1759 na 5. oltári, ktorý venoval kostolu Pavol Balaša, súčasne s vysvätením kostola. Pravosť relikvie potvrdil a vysvätil ju biskup Anton Révay. V archívnych dokumentoch sa zachoval podrobný opis slávnosti. Na hrade Modrý Kameň v roku 1759 pristavil ku kaštieľu kaplnku sv. Anny. Bola vysvätená niekoľko dní po slávnosti sv. Feliciána a kostola sv. Trojice v Balašských Ďarmotách biskupom Antonom Révayom. Zachovaný barokový relikviár sv. Anny, nájdený na fare v Modrom Kameni v roku 2009 (250. výročie založenia kaplnky) bol ďalším relikviárom vo vlastníctve grófa Pavla II. Balašu. Hlavný oltárny obraz v kaplnke sa nezachoval. V roku 2009 ho nahradilo umelecké dielo akademickej maliarky Dariny Gladišovej. Gróf Pavol II. Balaša žil od roku 1732 so svojou druhou manželkou, ktorou bola grófka Júlia Baťániová z Güssingu Julianna Batthyány de Németújvár (1714/1715 – 1807). Keďže bola z rodiny ostrihomského arcibiskupa kardinála József Batthyány (1727 – 1799) mohla mať na založení kalvárie svoj podiel. Kalvária teda vznikla ako väčšina európskych kalvárií v časoch baroka a silných rekatolizačných snáh cirkvi. Situovaná bola do lesného porastu tufového brala priamo oproti vchodu do hradu. Mala osem zastavení a do priestoru otvorenú barokovú Kaplnku Ukrižovania. Konali sa tu púte vždy na sviatok svätého ruženca v prvú októbrovú nedeľu. Púte organizoval miestny ružencový spolok, ktorý gróf Pavol II. Balaša podporoval. Po jeho smrti spolok zanikol a kalvária začala chátrať. Jeho syn Ján sa po jeho smrti stal radcom Miestodržiteľskej rady a hlavným gemerským županom, avšak skoro zomrel bez zanechania potomkov (1772). Vymrela ním III. grófska vetva rodu Balaša.
FRANTIŠEK III. BALAŠA (1736 – 1807)

Jeden z najvýznamnejších členov rodu Balašovcov. Narodil sa na hrade Modrý Kameň a tu prežil významnú časť svojho života. V spoločenskom a politickom živote dosiahol vysoké funkcie a uznanie samotnej panovníčky Márie Terézie a cisára Jozefa II. Bol radcom Miestodržiteľskej rady, predsedom uhorskej komory, pokladníkom, taverníkom a strážcom koruny, v roku 1785 sa stal chorvátsko-dalmátskym bánom. Podporoval osvietenské reformy obidvoch panovníkov, v náboženských postojoch sa prikláňal na stranu tolerancie. V roku 1788 odmietol prevziať patronátne povinnosti nad modrokamenskou katolíckou obcou. V roku 1772 mu panovníčka Mária Terézia udelila titul grófa s právom používať v rodovom erbe iniciálky jej mena – MT. Významné sú jeho diela - politické dišputy, vedecké práce k vzdelávaciemu systému v reformovanom školstve, kde sa zasadil o rozvoj a podporu národných jazykov. Posledné roky svojho života strávil v ústraní svojich rodových majetkov. Zomrel bezdetný na hrade Modrý Kameň 28. augusta 1807. Pochovaný je v krypte katolíckeho kostola sv. Mikuláša vo Veľkých Zlievciach. Vymrela ním IV. grófska vetva rodu Balašovcov.
ALEXANDER BALAŠA (1745 – 1823) Syn Ladislava Balašu (1700 – 1746) prežil časť svojho života na hrade Modrý Kameň. Svedčí o tom aj miesto jeho posledného odpočinku, ktoré sa pravdepodobne nachádza na historickom cintoríne v Modrom Kameni, ktorý prestal slúžiť na pochovávanie v mestečku na konci 19. storočia a časom úplne zanikol. Odpočíva tu jeho najmladšia dcéra Alojzia, ktorá zomrela ako dvojročná v roku 1824. Zachovalo sa tu niekoľko hrobov príslušníkov rodiny Kišovcov – z tejto rodiny pochádzala jeho tretia manželka Anna Kišová (1805 – 1856 v Modrom Kameni), s ktorou mal päť detí. Určité pramene uvádzajú, že bola dcérou správcu hradného panstva. Všetky tieto okolnosti a tiež zachovaný rodový erb na pomníku hrobky v cintoríne nasvedčujú, že v hrobke odpočíva Alexander Balaša a v hroboch v jej blízkosti ďalší členovia jeho rodiny. Aj Alexander bol nositeľom významných funkcií na kráľovskom dvore.
ANTON BALAŠA (1822 – 1877)
Syn Alexandra Balašu, narodil sa na hrade Modrý Kameň. Zanechal tu svoje stopy v podobe obnovenej stavby barokovej Kalvárie, kde za jeho panstva pribudla v roku 1855 kaplnka Bolestnej Matky Božej s ústredným obrazom od peštianskeho maliara a nové zastavenia krížovej cesty. Poskytol pozemok pre stavbu mestského chrámu Antona Paduánskeho a finančne štedro podporil aj stavbu prvej školy v Modrom Kameni. V rodiacej sa pamiatkovej starostlivosti a ochrane v rakúskej monarchii sa venoval zberateľstvu, histórii a archeológii. Bol dopisujúcim členom Cisársko-kráľovskej centrálnej komisie pre podporu a zachovanie stavebných pamiatok. Na hrade Modrý Kameň inicioval založenie Novohradskej hospodárskej spoločnosti za účasti šľachticov z okolitých panstiev a v roku 1859 sa stal jej predsedom. Nepričinil sa však o zveľadenie hradného panstva a majetok priviedol do dražby. Sám opustil krajinu a v roku 1877 zomrel vo Švajčiarsku. Zo štyroch synov sa dospelosti dožili iba Alexander (1850 – 1899) a Štefan (1845 – 1895). Ani jeden sa však už nepokúsil zachrániť rodový hrad a hradné panstvo Modrý Kameň. Anton bol posledným členom rodu, ktorý žil na hrade Modrý Kameň. Alexandrom III. vymiera rod Balašovcov po meči. Modrokamenské hradné panstvo na krátky čas získal gróf Anton Forgáč.
ŠTEFAN BALAŠA (1845 – 1895)

„Stephanus Liberis Baronibus Balassa de Gyarmath et Kékkö 1845 – 1895“
Bol posledným z členov rodu Balašovcov, ktorý zavŕšil stratu dedičného majetku – hradu Modrý Kameň. Žil na východnom Slovensku na majetkoch svojej manželky. Nedosiahol významnejšieho postavenia v politickom živote, meno rodu Balašovcov nepozdvihol na niekdajšiu úroveň. Jeho bratom Alexandrom (1850 – 1899) vymiera rod Balašovcov po meči.
EMMA BALAŠOVÁ (1872 – 1936)
Posledný potomok rodu Balaša po Štefanovi - dcéra Emma Balašová sa vydala za Františka Rágaliho. V tom čase bol už rodový archív, galéria a klenotnica rodu zo zadĺženého rodového majetku presťahované z hradu Modrý Kameň do Nižného Hrabovca, na majetok Štefanovej manželky Heleny Péterffiovej. V roku 1902 získal František Rágali súhlas na spojenie dvoch rodových erbov. Súčasne sa tak stal barónom Rágali-Balaša z Čoltova, Balažských Ďarmôt a Modrého Kameňa. Ani z tejto poslednej vetvy rodu však nevzišiel mužský potomok a aj rod Rágali-Balaša definitívne zaniká. Archív a pamiatky balašovského rodu sa z kaštieľa v Ragály počas 2. svetovej vojny stratili. Bližšie okolnosti okolo predaja rodového majetku nie sú známe a sú predmetom ďalších výskumov.
1 \| 2 \| 3 \| 4 \| 5